Spisovateľská askéza Józsefa Gazdaga (Košice, 1977) má jasne rozoznateľný cieľ: objavovať a opísať hraničnú fázu ľudského bytia, ktorú si nikto iný v súčasnej maďarskej literatúre netrúfa spracovať, a ak áno, nerobí to s takou vervou ako on. Deväť sugestívnych, znepokojujúcich, istou rukou napísaných poviedok o strate životných perspektív predstavuje azda nakompaktnejšiu, starostlivo vybudovanú prozaickú zbierku v maďarčine v novom tisícročí.

Zbierka získala Cenu Sándora Bródyho za nejlepší prozaický debut roka 2005, Cenu Imreho Madácha za najlepšie literárne dielo v maďarčine na Slovensku v roku 2005, Cenu Posonium za debut za rok 2005.